Až mi je ľúto, keď zistím, že aj za tým najgeniálnejším nápadom je len snaha zarobiť peniaze, rátanie tržieb a výnosov a žiadne ideály. Mladí start-upisti zrazu vyzerajú ako príliš rýchlo dospelí cynici, ktorí si dokážu najmä utrhnúť to svoje a v živote to akosi vzali skratkou a minuli obdobie mladosti. Ten čas, keď chcete zmeniť, zbúrať celý svet a postaviť ho lepší, spravodlivejší, nanovo.
Ale ten najhorší moment príde až po tomto precitnutí.
Vtedy, keď si spomeniem na úžasné vzrušenie, ktoré som pociťoval ako mladý vývojár (a zlepšovateľ).
Riešili sme vtedy vzrušujúce problémy a projekty a to nadšenie z nových možností sa mi potom vracalo vždy pri moderných technológiách a ich prvom nasadení v praxi. Vždy, keď bolo treba niečo zdanlivo neriešiteľné rozlúsknuť a podarilo sa to.
Nehľadiac totiž na odpracované roky a prax, vždy sa človek dostane do bodu, keď treba prelúskať také tvrdé oriešky ako nikdy predtým, ale tí, čo chcú a nevzdajú sa, to vždy dokážu. Vzdelávať sa bolo prirodzené ako dýchať vzduch a tí, čo si mysleli niečo iné, sa mi nejako postupne stratili z dohľadu.
Pamätám si, ako som s bázňou počúval skúsenejších, ktorí mali za sebou viac úspešných realizácií, a ako som sa snažil, aby som od nich niečo pochytil a uspel aj ja. Ani neviem, nespomínam si, kedy sa to prehuplo, že som sa pristihol v momente, keď som zrazu radil ja iným.
Zrazu stojíte pri mikrofóne a prednášate na tému, ktorú dôverne poznáte. Jednoducho sa chcete podeliť, inšpirovať niekoho iného, aby aj on mohol zažiť to vzrušenie bádania a inovátorstva. A v auditóriu vidíte aj tváre pedagógov a výskumníkov, ktorí ešte pred pár rokmi prednášali na univerzite vám. Malý okamih vnútorného začudovania, ktorý však treba rýchlo prekonať.
A potom idete centrom mesta a zastavíte sa pri budove s bustou človeka, u ktorého ste nie tak dávno (?) boli s kolegom na stáži. Obdivovali ste jeho prezieravosť, múdrosť, odvahu a pokoru, ale aj znalosti a vedomosti, o ktoré sa vďačne delil. Vravíte si – to žijeme ale čudnú dobu, keď váš kolega má už pár rokov bustu v centre.
Ako pred tou bustou ticho stojím, príde taký nenápadný pocit, neskromná myšlienka, že mne (a mnohým ďalším z mojej generácie) sa to vytvorenie nového lepšieho sveta aspoň trochu podarilo...
A tie nepochybne potrebné start-upy, kde sa štát skôr len tvári, že inovácie podporuje, si žijú svojím životom a problémami. Otázka, či v nich skutočne dominujú nové nápady alebo tvrdé zameranie na tržby, sa dá poctivo zodpovedať len prípad od prípadu.
Žijeme v krajine, ktorá sa rýchlo rozvíja, ale aj zabúda. Našťastie vždy sa nájdu aj tí, ktorí si chcú pamätať. Napríklad aj na to, že pred 100 rokmi vznikla republika, ktorá nám dala identitu, rozvoj a budúcnosť. Začiatok cesty, bez ktorej by sme neboli dnes tam, kde sme.
P.S.: Čosi praktické na koniec, aby to nevyznelo príliš pateticky – v časopise Forbes som si nedávno v rozhovore so Zdenom Chárom prečítal „štyri dôležité veci, ktoré mu zdôrazňoval otec a ktorých sa drží dodnes: Ak niekam vojdeš, pozdrav sa. Ak niečo dostaneš, poďakuj sa. Ak niečo chceš dostať, tak o to popros. No a keď odchádzaš, tak odzdrav.“ Po tých riadkoch mi bolo jasné, prečo je nielen veľkým hokejistom postavou, hrou, výsledkami a vystupovaním, ale aj človekom...
