Sviečky v okne horeli vtedy za obete. Už sme zabudli?

Autor: Stano Verešvársky | 22.12.2016 o 6:45 | (upravené 22.2.2017 o 11:41) Karma článku: 14,15 | Prečítané:  1008x

Pamätám si čarovné vianočné chvíle s bratmi, rodičmi a neskôr aj s deťmi a manželkou, ale predsa sú v mojich spomienkach jedny Vianoce, ktoré majú sviatočnú atmosféru prifarbenú silným pocitom spolupatričnosti a solidarity.

Vianoce roku 1989, ktoré zatienili krvavé udalosti v Rumunsku.

Udalosti v decembri toho roku naštartovala snaha o deportáciu maďarského kalvínskeho kňaza László Tokeésa v Temešvári a sú dodnes zahalené otáznikmi. V každom prípade znamenali koniec posledného stalinského diktátorského režimu v Európe a mnoho mŕtvych, vrátane samotného Nicolae Ceausescu.

Práve počas vianočných sviatkov udalosti vrcholili a na verejnosť prenikali hrôzostrašné správy o streľbe tajnej služby Securitate do demonštrantov a o nevinných zavraždených. Spontánna výzva, aby ľudia zapálili v oknách za tieto obete sviečku, spôsobila, že keď som sa cez tmavé okno obývačky s malým plamienkom rozhliadol, všade som videl malé svetielka spolupatričnosti a pokojnej podpory.

Pozeral som sa vtedy na spiaceho synčeka, a to malé svetielko v okne pre mňa získavalo na sile. Bola to sila túžby po slobode, pokoji, mieri a prajnom naplnení túžob, aké sú vlastné asi väčšine ľudí.

V Rumunsku som bol v roku 1978 ako študent. Čiernomorské pobrežie s pustnúcimi hotelmi postavenými Francúzmi sa mi páčilo, ale pamätal som si aj chudobu a všade prítomných policajtov. Tohto roku som cestoval do Rumunska na poznávací zájazd do Transylvánie. Veľa sa v krajine zmenilo k lepšiemu, ale drsné prejavy chudoby ma zaskočili. Svet sa nedá zmeniť zo dňa na deň, a ani za pár rokov.

To, čo ma dnes prekvapuje, sú však výsledky prieskumu verejnej mienky. Značná časť našich obyvateľov by radšej prijala v krajine poriadok diktatúry ako mnohoraký chaos demokracie. Zamrazilo ma pri čítaní tých riadkov.

Je to hrozná predstava, že mnoho ľudí tak rýchlo zabudlo.

Zabudli na prázdne obchody, šedivý svet plánovitého akožehospodárstva, neslobodu a možnosť cestovať iba do Sovietskeho zväzu, nedostatkový toaletný papier, či pracie prášky a nábytok, autá a práčky len na poradovník, a množstvo iných reálií. A nostalgicky spomínajú na vodové mlieko za dve koruny a pamätný zájazd s odborovou organizáciou na Balaton...

Slobodu chápem v prvom rade ako zodpovednosť. Za seba, svoju rodinu, priateľov, kolegov a známych. Zodpovednosť za to, že príležitosti využijem pre osobný rozvoj, dosiahnutie výsledkov a lepší svet aspoň v maličkostiach. Na to nepotrebujeme žiadnu silnú ruku, vodcu, ktorý zabezpečí poriadok a stabilitu, ani jeho pomocníkov, ovládajúcich políciu a tajné služby! Takých sme predsa už mali, tak prečo vyliezajú zo záhrobia ...!?

Priatelia, prajem krásne a požehnané vianočné sviatky! V tme predsa žiari svetielko nádeje.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Bukovský: Doma máme lepšie potraviny než acai či chia

Sme národ, ktorý ľahko prijíma niečo zahraničné ako to svetové. No superpotraviny k nám nemusia cestovať cez celú planétu.

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý navždy zmenil Vysoké Tatry. Takto to vyzeralo pred 13 rokmi

Víchrica zničila 12-tisíc hektárov lesa.


Už ste čítali?